Hraničná porucha osobnosti

Stalo sa vám, že vás niekto vytočil do vývrtky a vy ste mali sto chutí mu jednu vraziť, alebo aspoň buchnúť päsťou do steny, či zobrať fľašu whisky a ísť sa spiť do nemoty? Predpokladáme, že áno. Takéto stavy z času na čas prídu. Avšak s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa dokázali upokojiť do takej miery, že sa nikomu nič nestalo a zaobišlo sa to aj bez neskorších výčitiek svedomia. Lenže ľudia s hraničnou poruchou osobnosti majú zvyčajne dlhodobo veľký problém so zvládaním rôznych situácií, nakoľko ich charakterizuje impulzivita a emočná nestabilita.

Podľa odborníkov trpia hraničnou poruchou osobnosti približne 3 % populácie. Mnohí na túto diagnózu prídu sami vďaka dostupnosti informácií na internete aj z tejto oblasti. Rozhodnú sa hľadať pomoc pre seba alebo pre niekoho blízkeho, pretože žiť s HPO človekom je náročné.

Hraničná porucha osobnosti a jej príznaky

Podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb MKCH-10 je emočne nestabilná porucha osobnosti, hraničný typ (F60.31), charakterizovaná najmä emočnou nestálosťou, nejasnými predstavami o sebe a o svojich cieľoch, intenzívnymi a nestálymi medziľudskými vzťahmi a chronickými pocitmi prázdna. Dôležité je pripomenúť, že uvedené symptómy sa neustále opakujú a ide o dlhodobý stav. To znamená, že niekoľko blbých dní v živote každého z nás, ktoré sú sprevádzané uvedenými príznakmi, neznamenajú, že trpíme hraničnou poruchou osobnosti.

Čo na to klinická psychologička a psychoterapeutka Monika Reitšpís? "Hraničná porucha osobnosti je jednou z porúch, pri ktorých aj medzi odborníkmi panuje živá diskusia o tom, ako ju vlastne čo najpresnejšie definovať. Najčastejšie sa začne prejavovať v období dospievania. Ľudia, ktorí ňou trpia, majú dlhodobo ťažkosti vo viacerých oblastiach. Prejavuje sa u nich emočná dysregulácia, impulzivita a neschopnosť zdravého fungovania vo vzťahoch," vysvetľuje odborníčka.

Pozrime sa na prejavy HPO trošku bližšie.

Emočná dysregulácia

Emočná dysreguláciu charakterizujú hlavne epizódy hnevu. "Emočná dysregulácia sa prejavuje ako návaly intenzívneho a situačne neprimeraného hnevu. Za týmto nepríjemným a vzťahy narúšajúcim hnevom sa často skrýva snaha vyhnúť sa opusteniu, z ktorého majú ľudia s HPO obrovský strach. Celkovo majú problémy s kontrolovaním a tlmením akýchkoľvek negatívnych emócií. Tie ich vedia rýchlo zaplaviť, a to aj pri minimálnych podnetoch. Hnev sa im podobne ako iné emócie ťažko reguluje, a preto u nich všeobecne trvá hnevlivá reakcia dlhšie ako u iných. Stáva sa, že sila ich reakcií nezodpovedá situácii a ich emočné reakcie sú preto pre okolie nezrozumiteľné. Zároveň sa ich emócie rýchlo menia od hlbokého smútku po povznesenú náladu a naopak. Táto emočná hyperaktivita môže byť veľmi vyčerpávajúca pre samotného človeka s HPO i pre jeho okolie," vysvetľuje odborníčka. Ak to zhrnieme, tak HPO charakterizuje náladovosť, prílišná precitlivelosť, v rámci jedného dňa či krátkeho obdobia striedajúci sa optimizmus s pesimizmom.

Impulzivita

Impulzivitu definujeme ako ťažko predvídateľné a nesprávne koncipované činy alebo ako predčasné a neprimerané reakcie na bežné situácie. Ľudia s HPO často bojujú s pocitmi, že nie sú dosť dobrí a z toho pramenia ich nestabilné emócie. Je pre nich typické tiež striedanie zdravého sebavedomia so sebapohŕdaním. "Impulzivita môže za to, že sa u ľudí s HPO často stretávame s rôznymi formami sebapoškodzovania (napríklad rezanie, závislosti, sexuálna promiskuita, poruchy príjmu potravy) a opakovanými samovražednými pokusmi. Keďže nevedia dobre narábať s vlastnými emóciami, často v ich dôsledku skratovo konajú. Ich prežívanie a správanie je veľmi ľahko ovplyvniteľné tým, čo sa deje v ich okolí. Jedna vec im dokáže v jednej chvíli pripadať nesmierne dôležitá a o moment si na ňu už ani nespomenú. Rovnako ťažko sa im plánuje, majú problémy s odhadovaním dôsledkov vlastného konania. V ich živote sa to prejavuje ako neschopnosť vydržať v dlhodobých vzťahoch, nájsť si stálu prácu, mať hobby, ktorému by sa venovali do hĺbky. Naopak, majú krátkodobé vzťahy plné problémov, práce a záujmy striedajú. Charakterizuje ich nestálosť," vysvetľuje Monika Reitšpís.

Búrlivé vzťahy

Ďalšou problematickou oblasťou ľudí s hraničnou poruchou osobnosti sú vzťahy - nevedia riešiť konflikty, do ktorých sa často dostávajú, pretože ich vidia i tam, kde v skutočnosti nie sú. Pre ich vzťahy je typický obrovský strach z opustenia. "Často sú mylne presvedčení, že presne vedia, čo si ten druhý myslí alebo cíti, hoci na to používajú nesprávne vodítka a mnohokrát sa mýlia. Bývajú hypersenzitívni na verbálne či neverbálne komunikačné signály. Ak sa táto zvýšená citlivosť skombinuje s tým, čo okolie často považuje za prílišnú potrebu uisťovania, vlastne to zvyšuje pravdepodobnosť, že budú opustení. Svojím správaním si, paradoxne, privodia to, čoho sa najviac obávajú," hovorí odborníčka.

Príčiny vzniku HPO

Zaujímavosťou je, že v minulom storočí sa s uvedenými symptómami spájali najmä ľudia, ktorí mali komplikované detstvo, napríklad v útlom veku nedošlo k vybudovaniu vzťahovej väzby. Platí to aj dnes? "Za rizikové sa považujú najmä zlé skúsenosti v raných vzťahoch človeka. V histórii človeka s HPO sa často udiala nejaká vzťahová trauma. Za rozvoj HPO nemôže jednoduchá/jednorázová trauma, ale opakovaná skúsenosť napríklad so zanedbávaním, týraním, zneužívaním, citovým chladom, depresívnou matkou. Deti, u ktorých sa neskôr rozvinie HPO, sa musia vyrovnať s tým, že sa u nich do konfliktu dostávajú 2 základné potreby človeka - potreba prináležania/pripútania sa k dosť dobrej vzťahovej osobe, najčastejšie matke a potreba bezpečia. Ak osoba, ktorá má poskytovať bezpečie, zároveň predstavuje ohrozenie alebo ho vystavuje silným nepríjemným pocitom, musí si dieťa vytvoriť rôzne obranné stratégie, ktoré mu však sťažia to, aby sa učilo dôverovať druhým, regulovať svoje emócie, zvládať hnev a podobne. To, čo sa v súčasnosti manifestuje ako porucha a v živote dobre nefunguje (čierno-biele vnímanie sveta, štiepenie reality, pocity nereálnosti a podobne), v detstve pravdepodobne slúžilo k tomu, aby človek prežil v nehostinnom prostredí," vysvetľuje klinická psychologička a psychoterapeutka.

Kedy vyhľadať odborníka a ako prebieha liečba

Možno ste sa v predchádzajúcich riadkoch našli vy sami, alebo vám až priveľmi pripomínajú niekoho zo svojich blízkych. Už samotné odhalenie problému je polovicou úspechu, ako sa ho zbaviť. "Myslím si, že rovnako ako pri iných ťažkostiach platí, že pomoc sa hodí vždy, keď si už sám neviem poradiť, teda vo chvíli, kedy mi vlastné problémy zasahujú do života, medziľudských vzťahov, schopnosti pracovať a byť spokojný sám so sebou. Pomôcť v tejto oblasti môže najmä psychoterapeut, teda psychiater alebo psychológ, či iná pomáhajúca profesia so vzdelaním v psychoterapii," radí Monika Reitšpís.

Liečba pacientov nebýva jednoduchá, pretože ich nálady sa prudko menia. Náklonnosť k odborníkovi sa môže striedať s pocitmi absolútnej nedôvery. Terapia býva sprevádzaná záchvatmi hnevu striedajúcimi sa s vrúcnymi citmi voči nemu. Často je namáhavá nielen pre pacienta, ale aj pre terapeuta, pretože je o trpezlivosti a pochopení. Avšak aj v tomto prípade platí, že keď človek vydrží a snaží sa, výsledky sa dostavia. Napokon to potvrdzujú aj vedecké štúdie. Jedna z nich trvala desať rokov a bola uskutočnená v Laboratory for the Study of Adult Development McLean Hospital and the Department of Psychiatry, Harvard Medical School. Autori štúdie prišli s povzbudzujúcimi zisteniami - po absolvovaní terapií a skupinových rozhovorov až 86 percent ľudí už nespĺňalo kritéria pre diagnózu HPO ďalšie štyri roky po ich skončení a až polovica z nich sa ich zbavila úplne.

Čo sa týka samotnej liečby, využívajú sa nízke dávky psychofarmák najmä na zmiernenie symptómov, ako sú zmeny nálad či úzkosť. Dlhodobá ambulantná psychiatrická liečba býva kombinovaná s psychoterapiou, prostredníctvom ktorej je možné postupne zmeniť spôsob správania a myslenia, eliminovať impulzivitu či strach zo samoty.